Maturita po novom

Autor: Michal Májek | 27.1.2021 o 8:01 | (upravené 27.1.2021 o 19:26) Karma článku: 10,52 | Prečítané:  6731x

Ministerstvo školstva plánuje novinku – umožniť študentom maturovať z niektorých predmetov v nižších ročníkoch. Je to dobrý nápad, alebo krok vedľa? Poďme sa pozrieť!

Maturita po roku 89 prešla viacerými zmenami a viac-alebo-menej neúspešnými pokusmi (napríklad ja som ako jeden z mála maturoval povinne z 5 predmetov). Najnovšia navrhovaná zmena by spočívala v tom, že by sa umožnilo študentom, ktorí by o to mali záujem, maturovať z niektorých predmetov v nižšom ročníku než poslednom. Argument s ktorým operuje minister – že študenti majú z niektorých predmetov „prebraté“ učivo už v druhom ročníku a prečo im tak neumožniť maturovať z týchto predmetov už skôr – znie celkom logicky. Veď v ďalších ročníkoch majú študenti z týchto predmetov už „len“ semináre. Je to ale naozaj tak?

Na to, aby sme pochopili, ako momentálne funguje stredoškolská výuka na Slovensku, musíme vykonať menšiu exkurziu do minulosti, aby sme videli, ako sme sa sem dostali. Za socializmu maturitou končilo relatívne nízke množstvo stredoškolákov a tí sa učili pomerne veľké množstvo teoretických poznatkov. Dosť záviselo na tom-danom pedagógovi, či učivo vedel (a chcel) prijateľnou formou vysvetliť študentom. V systéme dochádzalo k veľkému plytvaniu ľudským potenciálom, čo ale príliš nevadilo – ľudský potenciál rovnako ako ľudský život tu mal nižšiu hodnotu než má dnes. Systém dokázal vyprodukovať dostačujúce množstvo kvalifikovanej pracovnej sily a aj keď sa v tom čase žiadne medzinárodné testovanie nekonalo, očakával by som, že by sa naši študenti, ktorí prežili takéto „zaobchádzanie“ ocitali na popredných priečkach (tak ako dnes študenti z diaľnej Ázie – ktorá má podobný školský systém teraz). O tom, že takýto prístup tu momentálne nie je vhodný azda netreba veľmi písať.

Po roku 89 došlo k humanizácii celého vyučovacieho procesu, ten bol ale stále založený na premise, že sa študenti majú naučiť pomerne veľké množstvo faktografických poznatkov. To bolo tŕňom v oku viacerým rádoby-reformátorom, ale k naozaj veľkej zmene došlo až keď prišiel minister Mikolaj (nom. SNS, I. Ficova vláda) so svojou reformou. Zmyslom jeho reformy bolo zavedenie tzv. dvojúrovňového vzdelávania. Táto reforma dopadla podľa hesla – „mysleli sme to dobre, ale dopadlo to ako vždy...“ (aj keď o tom, či to Mikolaj naozaj aspoň myslel dobre by sa dalo polemizovať). O čo ide? Určili sa „štátny vzdelávací program“ – prvá úroveň, ktorá obsahovala minimálne štandardy, ktoré má študent z predmetu vedieť. Druhá úroveň je „školský vzdelávací program“ – ktorý si vypracuje každá škola podľa toho na čo sa chce zamerať a ako chce dané predmety učiť. Medzi učiteľmi bola táto reforma nechvalne známa enormným nárastom byrokracie. Tým, že „štátny vzdelávací program“ obsahoval len minimálne požiadavky na deti, došlo aj k úprave počtu hodín na školách, ktoré korešpondovali s týmto minimálnymi požiadavkami – v prírodných vedách sa jednalo v niektorých prípadoch o redukciu o viac ako 50% (!!) Zbytok hodín, ktoré sa takto uvoľnili, dostali školy k dispozícii ako „disponibilné“, aby ich rozdelili podľa svojich preferencií (ktoré vyplývajú z ich školských vzdelávacích programov). Ale teraz otázka za milión - aký efekt malo to celé na deti?

Prírodovedné (STEM) predmety sú všeobecne považované za ťažké a len máloktoré školy „nanútili“ zo svojich disponibilných hodín svojim žiakom toľko prírodovedných hodín ako mali v pred-Mikolajovských časoch. Študenti tak obvykle absolvovali len základy z týchto predmetov určené minimálnymi štandardami štátneho vzdelávacieho programu. Efekt na seba nenechal dlho čakať (viď graf dole – výsledky SK detí v prírodných vedách, porovnávanie PISA). Reforma prebehla v roku 2008 a už v nasledovnom kole testovania 2012, keď boli testované prvé po-Mikolajovské deti, došlo k apokalyptickému zhoršeniu výsledkov, pričom tento efekt je trvalý.

Ako to je v prípade študentov, ktorí sa rozhodli maturovať z nejakého predmetu? V ich prípade situáciu zachraňovali voliteľné semináre v 3. a 4. ročníku. Význam týchto seminárov vo väčšine predmetov spočíva v tom, že sa v nich doberá učivo potrebné pre zvládnutie predmetu na pred-Mikolajovskú úroveň. Tento systém má určitú logiku: ak sa pozrieme na školstvo v anglo-saských krajinách, Nemecku, či nazriete do Harryho Pottera, študenti sa tam najprv učia určitý základ zo všetkých predmetov, ktorý musia vedieť všetci. To by zodpovedalo nášmu „štátnemu vzdelávaciemu programu“. Zvládnutie týchto základov sa niekde testuje v 16. rokoch (už zrušené O-levels v UK, či vynikajúca čarodejnícka úroveň v HP). Následne sa študenti špecializujú už len na niekoľko predmetov a z tohto pokročilého učiva vykonajú v 18. rokoch finálne skúšky (A-levels v UK, Abitur v D, či mimoriadna legálna odborná kategória v HP). Takto študentom umožníme špecializovať sa, ale zároveň zabezpečíme že budú mať zo všetkých predmetov určité základy.

Asi už vidíte kam tým mierim. Bez seminárov študenti nezískajú potrebnú úroveň vedomostí. Ak od študentov budeme pri maturite požadovať len to, čo je v „štátnom vzdelávacom programe“, devalvujeme maturitnú skúšku z ekvivalentu britských A-levels na O-levels – nebude to už maturitná skúška v dnešnom slova zmysle. Navyše, obzvlášť prírodné vedy sa bez určitých faktografických vedomostí (ktoré sa momentálne vyučujú na seminároch) nezaobídu. Viem, nie je to dnes in – požadovať takéto vedomosti, keď sa všetko dá vygúgliť. Pes je zakopaný v tom, že bez takýchto znalostí je nemožné vysvetliť študentom takmer nič zaujímavého ani z praktického života (ako funguje vakcína na COVID-19?; ochráni ma pred vírusom mydlo?; prečo električka pri zrýchľovaní „spieva“?; ako ťažko sa dá prelomiť tvoje heslo na e-mail?; ako je možné, že v noci naladím na KV rádiu Pyongyang?; atď...) – rovnako ako je spoľahlivý generátor nudy hodina, kde učiteľ monotónne číta teóriu z knihy, tak rovnako bude znudený študent, ktorému javy môžeme predstaviť len „opisne“ pretože nevie teóriu na to, aby pochopil ako to naozaj funguje. Nehovoriac o tom, že potom my na vysokých školách musíme pracovať so študentami ako s „tabula rasa“ – tj. neočakávať, že sa niečo na strednej škole naučili, aj keď z daného predmetu maturovali... Čo je dosť smutné. Takto ten západ (alebo východ ?!) nedobehneme.

 

Tématická skladba:

Horkýže Slíže – Kýbel Gitu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Čas pripomenúť Matovičovi, že túto prácu nechcel

Je to nevďačné byť premiérom, súcitíme.

Dobré ráno

Dobré ráno: Všetko by vyriešilo, keby Matovič odišiel

Ako prebieha koaličná kríza.


Už ste čítali?