Ideme na výlet - Trnavská Stovka

Autor: Michal Májek | 18.8.2008 o 0:36 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  4176x

Trnavská stovka. -100km hrebeňom Malých Karpát za 24 hodín... takto Trnavská trinástka – chlastanie piva v trinástich Trnavských pajzloch, tak to hej, ale kto kedy počul o Stovke... ale dakto predsa...


 

Neviem, akým riadením osudu sa to stalo, ale do našej rodiny sa kedysi dostal jeden z prvých výtlačkov slávnej Bajovej knižky Smiech na lane (s podtitulkom: len pre vnútornú potrebu JAMES-u). Nikto z našej rodiny síce nebol horolezec, ale otec mal za spolužiaka tuším niekoho z Bajovej rodiny, alebo tak voľáko to muselo byť. Keď som mal asi 5 rokov, toto bola jedna z prvých knižiek čo som si prečítal. A boli tam tie super karikatúry, čo Bajo kreslil o živote horolezca, no na ušúľanie. Jeden z obrázkov, čo mi odvtedy vŕtal v hlave bol jeho návrh na diplom z podujatia – Trnavská Stovka – 100km po hrebeni Malých Karpát za 24 hodín. Vtedy som to pokladal za ďalšiu „Bajovinu“, veď kto by prešiel 100 km peši ? Prejsť takú vzdialenosť aj v našej rodinnej „embéčke“ pre mňa vtedy znamenalo nekonečne dlhú cestu.

 

No za pár rôčkov som sa dozvedel že to nie je žiaden frk, ale skutočné podujatie. Aj keď nie som zrovna nejaký preborník z oblasti športu, turistika sa mi vždy páčila. A tak po jednom dlhšom, asi 40 kilometrovom výlete do Modry som si povedal – vzal to čert, keď som prešiel tých 40 tak prejdem aj tých 100 - aj keby ma malo roztrhnúť! Konečne si dokážem že som nie až taký nadraka športovec. Ale na prvý rok po tomto rozhodnutí bola konštelácia hviezd tak zlá, že som vôbec nebol v krajne, takže to padlo. No na druhý rok som to už vzal vážne – nastavím si skúšky na skoršie termíny a dojdem do Bratislavy včas. Nič však nie je jednoduché – skúšku z fyzikály som robil dva dni pred termínom stovky a ďalší deň som cestoval. V autobuse ma ešte stále strašil Caratheodoryho princíp a podobné lahôdky, na prípravu na stovku jednoducho nebol čas.

 

Na ďalší deň som bol v Bratislave skonfrontovaný s faktami – do jediných tenisiek mi tečie, hlásia dážď a vďaka nedostatku času je aj moja kondička naprd. No postavil som sa tomu s hrdosťou . Topánky som zospodu výdatne naepoxydoval a zvnútra vypolstroval hrubým igelitom. Celé dielko som „zafixoval“ kobercovou páskou, o ktorej sa vie, že je pri opravovaní lepšia ako Chuck Norris – priam všemocná. Na doktora Iľka v rozhlase som tiež len urobil dlhý nos, lebo na jednej prednáške z inžinierstva som bol presvedčený o tom, že predpovede počasia majú sprincípu kvalitu porovnateľnú s horoskopom v magazíne Metro. No a moja kondička – čo už s ňou. Veci dáko už len dopadnú. Pripravil som si veci, dal budík na 4:30 a šiel spať, nak som aspoň ráno dobre naladený.

 

Prekvapivo som sa zobudil neveľmi dobre naladený – ale ono to je asi o pol piatej celkom bežné, lebo aj spolucestujúci z tridsaťdvojky a dokonca aj ujo šofér nasadili výraz hodný predavačky v mäsiarstve. Na hlavnej stanici som našiel inkriminovanú krčmu, kde bol štart a vyplnil dáke lajstrá. Vysolil som 20.- (Zajacovku) začo som bol tentokrát obdarený kartou so štartovým číslom namiesto donedávna bežného receptu do lekárne. Bol som nepríjemne prekvapený pár indivíduami, ktoré na túto bohumilú akciu prišli v maskáčoch a bagandžách. Netreba ani hádať – mali aj vyholené hlavy – ja som sa radšej zdekoval kúsok ďalej. Okolo bola kopa ľudí, čo nevedeli kam z konopí, lebo boli asi zelenáči ako ja, ale po chvíli hmýrenia som našiel skupinku starších pánov, čo zrejme poznali smer, lebo sa vydali neomylne okolo Jaskového radu a hurá hore. Horda ľudí dupotala po ulici, ktorá strmo stúpala na Kamzík. Po chvíli sme predbiehali kočík, v ktorom dieťa veselo držalo svoje štartové číslo. Starší páni veselo trkotali medzi sebou. Po chvíli som však začul čosi ako:

„...nó keď si na tej púšti, a držíš sa vpravo, Kilimandžáro neminieš ... Ja som tam bol pred tými XX rokmi a mali sme XY nosičov, bolo to tak akurát...“

Skrslo sa vo mne nepríjemne podozrenie, a radšej som zahol po značke, zatiaľčo táto skupinka si to rezala im dobre známymi skratkami. Hore na Kamzíku sa človek mohol konečne rozhliadnuť – odtiaľto až po Pezinskú Babu som mal trasu prechodenú. Pri východe na jednu z blízkych lúk som nostalgicky zaspomínal na akcie typu víno-ženy-spev („dozvuky“), ktoré sa tu konali počas mojich rokov na GAMČI . A šlo sa ďalej.

krt_spo1.jpg

Rozveselil ma obrázok potiacich sa holohlavých-priateľov-kanád, ktorí funeli pod svojimi nafutrovanými ruksakmi. Jeden z nich sa so strápenou tvárou opieral o plôtik a vyzúval si bagandžu, vyberajúc strápenú nohu. No veru neviem, jak ďaleko títo „národniari“ došli. Moje boty zatiaľ prežili úspešne aj krst z vyvieračiek, čo sa drali na povrch cez asfalt na ceste. Dobehol som akúsi partičku, čo usilovne napredovala s paličkami na chodenie. Pripojil som sa k ich rozhovoru o energetických nápojoch. Špeciálne na túto túru som si totiž prvý raz v živote kúpil takýto skvelý výrobok. V našej delvíte mali široký výber – opustil som tradičné tituly: Red Bull – možno dáva krídla, ale ja sa strepať toho dňa nepotrebujem, IzoStár mi znel moc ošúchane a o Erektuse pomlčím... Zostali dva nápoje – s morbídnou radosťou som si všimol tituly – Kamikadze a Hazard. Človeče, kto robí marketing takýmto zázrakom, lepšie meno ozaj nemohli vymyslieť. Keďže to krásne zodpovedalo tomu čo idem urobiť a navyše cena bola extra nízka – kúpil som si Hazard a pomyslel som si, že čo by mi asi povedal prof. Kodíček na tento výber (Jak můžete pít takový svinstvo, to bych vám měl sebrat tu zkoušku z biochemie II, vždyť jste se nic nenaučil. Měljste si koupit pívo 12-tku, to mě vzpruží vždycky...)

Chlapík čo mal záujem o enegro nápoje bol voľáky moravák, ktorý na podobné atrakcie na Morave chodil častejšie. Fajne sme si pokecali o českej kinematografii a prišla prvá zastávka pri Bielom Kríži. Tu odpadla časť tiežturistov, ktorí sa nechali zlákať nápojovým lístkom v podniku s poetickým názvom včelín. Ja som si to veru odpustil, využil intimitu kríčkov za smetiakom a pokračoval ďalej. Na cestu sa šírila známa vôňa a spoza ohrady na nás mrkli divé svine, ktoré boli výdatne zásobené pomyjami. Ani prasa u strýka sa tak dobre nemalo, jak tieto tu. Po pár chvíľach som dorazil na sedlo Tri Kamenné Kopce. Stále bolo pod mrakom, ale začalo byť teplejšie, tak som výraznejšie upil z mitickej, čo som si niesol. Vyvážený pomer Ca ku Mg. To by prof. Kodíček zaplesal. Na tejto zastávke všeci znalci pochodu inzerovali koláčiky a palacinky, prípadne inú lahôdku, no tentokrát smola. Ani pečiatku nám nedali, na mieste závory vojenského priestoru nestála žiadna milá tetuška. Na úzkej ceste ma namiesto toho skoro zašli cyklisti, ktorí sa ešte tvárili urazene keď som na nich zazeral. Zo srdca som im želal, aby namiesto tých desaťtisícových bicyklov šli na mojej favoritke ktorá slabo nebrzdí, a nefunguje jej zvonek. Na Pezinskej Babe bolo všetko pozatvárané a tak som sa obslúžil z vlastných zásob Horalkou, ktorú som zajedol várovou čokoládou Figaro – ultimátna energetická bomba.

 

Za Babou začal byť terén zaujímavejší – ľudia sa plazili hore po svahoch, čo lemovali stúpanie na Čermák. Začal som už cítiť nohy, tak som sa posadil na zadnicu a pozoroval kontrolu. Kontrolór tu bol nejaký chlapík oblečený ako dáky nóbl bajker a znudene sedel nad papierami. Našťastie som vedel, že sa treba informovať na obchádzku Taricovich skál, tak poinformovaný a oddýchnutý som sa vydal ďalej. Do bývalej mitickej som napustil pramenitú vodu. Zaujímavé bolo že podaktorí na ono oddialené miesto šli aj za účelom presne opačným = vodu vypustiť. Nuž čo. Ako sa vraví - moč dezinfikuje. Dal som na radu iných turistov a aj prof. Kodíčka a nepil čistú vodu. Namiesto toho som dnu nasypal podozrivý žltý sáčok, čo som kúpil ešte pred iným výletom za 1,5 Kč. Syntheto-Citrón, hmm... Po nasypaní do fľaše to vôbec nešumelo, čo vo mne ešte viac utvrdilo pochybnosti. Neopakovateľný chuťový zážitok.

 

Taricove skaly sa obchádzali cez oboru – preliezol sa plot tam a zas nazad. Ževraj súkromný majetok, ale majiteľ o tom vie. No neviem, posledný raz čo som bol na túre pri Bezovci pretínal červenú značku niekoľkokrát plot nabitý elektrickým prúdom, tak to tak hádam nedopadne aj tu. Stretávam nejakých chalanov ktorí sú tiež z dlhých dielov, ba sú ešte mladší ako ja. Po ráznom klesaní sa ocitám v Sološnickej doline, široko ďaleko nikoho. Cítim trochu obavy – o stúpaní na Vápennú som počul všeliaké horory. Šlapem hore a potím sa jak prasa, lebo na potvoru zrovna slniečko vyliezlo. Nalievam sa tou žltou žbrndou. Hučí mi v ušiach a každých 10 minút si musím sadnúť. Proste si užívam tú ľahkú aeróbnu aktivitu, čo mi tak moja srdciarka odporúčala. Dobre, že už neberiem tú jej divotvornú medicínku, bo to by so mnou rovno šľahlo o zem. Konečne hore. Roštún/Vápenná má grád. Fúka fajný vetrík ľudia posedávajú a trkocú, proste idyla. Zošrotujem rohlíčky so salámom a syrom, čo som si ako správny Slovák pripravil na cestu. Vytrepem sa na rozhľadňu a vidím ako sa z každej strany blíži čierňava, to ako na nás dr. Iľko škerí zuby a ja začínam veriť horoskopom a predpovediam počasia. Ľudia okolo vyťahujú svoje príhody z predchádzajúcich stoviek. Vždy zmokli ako myši. Aké povzbudivé.

 

Pridávam sa k partii starších pánov, čo som predtým ešte nevidel, čo medzi sebou mali jedného chalana asi v mojom veku. Dole lezieme po šmykľavých šutroch a čochvíľa sa niekto šmykne a vletí do pŕhľavy. Vládne veselá atmosféra a schádzame k ďalšej kontrole. Tu nás núkajú pivom Kelt z plastikáča, chlapi sobě, či čo. Nie som zrovna pivár, ale toto na mňa pôsobí ako životabudič. Všetci okolo sa poznajú s kontrolou, bavia sa o tom, jak tá stovka upadá, že staršie ročníky už nechodia a mladí sú nadraka. No čo. Pivo ma poháňa jak kebys natankoval Zhell-Ví power dressing (100 oktánov) do embéčky. Frčime čoraz rýchlejšie a míňame Amon. Ujovia tvrdia, že do Bukovej prídeme pred šiestou. No to už hej, s tým som ani nerátal. Pri Monrepose stoja nabúchané SUV-čka (súkromný uličný valec) a podľa stavu okolnej prírody sa tu aj hojne preháňajú, plné poctivých štátnych zamestnancov, s bumažkou na valcovanie stromov v IV stupni ochrany samozrejme. Ujovia sa rozrečnia o tom kto kde čo kúpil a za aké peniaze. Výdatne v tých príbehoch figuruje Ukrajinská mafia. No nazdar.

 

Zrýchľujeme pomaly na rýchlosť svetla a mne pomaly začína vyprchávať tá pivná eufória. Aj ten chalan čo ide s nami sa netvári najlepšie. Zrazu začína asfaltka pred Bukovou. Svištíme po nej akoby to bola diaľnica a ja si prestávam cítiť nohy. Nevnímam už ani ďalší komplot mafie, ako získať chatu XY, a môj mentálny mp3 prehrávač sa zasekol na jedinej pesničke. Zatínam zuby a držím krok. V hlave stále počujem pochod Sandinistov...

Hermano dame tu mano y juntos marchemos ya

hacia el sol de la victoria, trayectoria de la libertad...

Z revolučného rozpoloženia ma vytrháva až prenikavá vôňa kravína. Buková je vôbec taká plná cudzokrajných pachov – keď človek príde takto moc znavený do krčmy nevie kam hlavu otočiť – od baru sa šíri guláš, miestni dnuká fajčia ako by nemalo prísť zajtra, starý pes zapácha pod nohami, a sprava sa šíri charakteristická aróma, čo vo východnej Európe signalizuje „Pánov“. Objednávam si pivo a držkovú, ktoré na seba okamžite takmer vylejem, lebo môj stôl mal uvoľnenú dosku. Pivo je „noname“ a polievka studená spolu tušim za 60.- Ale v tej chvíli to na mňa pôsobí ako božská mana. Ujovia hovoria čosi o tom, že do Dobrej vody dojdeme ešte za svetla. Ja len s úsmevom prikyvujem a myslím si svoje. Zato ten chalan vyzerá hodne zničene, ale keď sa zdvihnú nasleduje ich preč. Ja prehodím, že si potrebujem ešte doplniť vodu, a nechávam ich získať riaden náskok. Skutočne čapujem vodu z kohútika na „Pánoch“ a pridávam pre šťastie syntho-pomaranč.

 

Kĺby ma bolia jak čert – Komplot starších pánov na mne nechal následky. Hovorím si, že odteraz pokračujem svojim tempom aj keby krúpy padali. Doháňam dvoch vysokoškolákov z matfyzu, ktorí vyzerajú ešte horšie ako ja. Hovoria, že odomňa aspoň naberú druhý dych. Ja som zas spokojný, že to ďalej poznajú, lebo na tejto akcii už raz boli, no došli len do Dobrej Vody. Pochvíli sa dozvedám, že jeden z nich robí správcu výpočtovej techniky na súťaži TMF, čo ma na strednej stála hodne nervov (a nielen vlastných). Tak pokračujeme v bratskej atmosfére. Prichádzame k železnici a stmieva sa. Vyťahujem svoju čelovku od číňana (alebo ako sa v Čechách hovorí – od ťongů). Nevidno s ňou ani na vlastný nos, made in china, made in tajvan, čo to o velkej sile prezdadime aj vam... Našťastie moji kolegovia majú čosik silnejšieho, lebo zachvíľu zliezame do lesíka pri železnici. Značiek skoro niet a čochvíľa mizne aj cesta. Damned, do ďábla. Čo fčul, teoreticky vieme, že treba preliezť železnicu, a pokračovať pri ceste do Jablonice, ale ako? Krbáľame sa dolu na koľaje cez násyp z bodľačia. Pripomína mi to môj zážitok s s-bahnom o ktorom sa tu radšej viac nezmienim. Šlapeme po koľajách a dúfame, že nájdeme niekde značku. Figu. Uhýbame sa dvom osobákom Trnava-Kúty, ktoré na nás veselo trúbia a hrčia okolo stovkou. Keď ideme cez mostík kde nejde uhnúť napadajú ma všeliake čierne veci. Nakoniec zbadáme cestný viadukt s cestou do Jablonice. Vyliezame naň a okamžite nachádzame značku, tú mrchu. Na ďalšej kontrole v Rakovej nás núkajú teplým čajom. Sadám si, aj keď ma od toho všetci odhovárajú. Ževraj sa nerozhýbem. Prd. Ja viem, čo mojim kĺbom svedčí najviac, nie?

 

Z Rakovej ideme lesom unavení a zničení. Každú chvíľu zastavujeme a narovnávame si kĺby. Kde si, moja mitická s horčikom? Mizerná biochémia II – keby som aspoň nevedel čo sa mi s tymi nohami deje, ale je to viem doďábla! Ani tona horčíka by nepomohla – jak by poznamenal prof. Kodíček. Ale ani svätená voda, ako by dodala moja ex-slovenčinárka z gympla. Nikoho nestretávame. Nie je nám moc do reči. Hrknem do seba ten ataralgin čo mám vo vačku. Ani to nepomôže. Ale ja viem čo by pomohlo - dáky tramal a zapiť rumom. Nemôžem mať všetko. Je tma ako v rohu a čelovky blýskajú po značkách. Lezieme na Mihalinovú. Ževraj už len kúsok. Keď je popršané musí to tu byť riaden marast. Šmýkame sa hore po ceste. Kóta. A zas dole. Z lúky už na nás žmurkajú svetlá Dobrej Vody, toho čarovného miesta, kde na jednu moju známu vytasili za rušenie nočného kľudu vidly. Je nám hneď veselšie. Mierime rovno do krčmy pod kostolom. Od kontroly fasujeme pečiatky a moji spolubojovníci vravia, že ďalej to už nepôjde. Ja mám tiež pochyby. Dávame si vystaviť diplomy. Oni si hneď objednávajú čaje, ale ja ani nie som smädný, ani mi nie je zima. Len ma bolí. Celý človek. Zachvíľu niekto prinesie rum. Ja som v pokušení, ale dať si rum na ataralgin? Moje dobré ja mi hovorí – vieš čo to s tebou spraví... Moje zlé ja kontruje – no veď práve! Nakoniec odolávam. Moji noví známi volajú voz, aby išli. Ale domov a nie na internát do Bratrislavy. Fok. Posedávam na lavičke a lepím si nohy leukoplastom. Napohľad vyzerajú prekvapivo dobre. Dorazil ten bajker z Čermáka, všetci kontrolóri sa s ním vytrvalo nalievajú. Zachvíľu je tak veselo, že to ide riešiť krčmárka. Ja som sa rozhodol, že ten ataralgin zabral a že predsalen to nevzdám. Dávam si poradiť od opitej kontroly – tá mi radí cestu cez cintorín a horu. Keďže tú cestu poznám, organizovali sme na nej nočnú hru na jednom sústredení keď som robil vedúceho, nehodlám sa tam vydať, chcem ísť tou, kde sa nedá stratiť – asfaltovou. Nakoniec mi radí jeden ujo dnu v krčme. Je to niečo ako: „Nó, drž sa vľavo a odboč len na poslednej odbočke“ ... hmm, fakt sa nedá zablúdiť.

krt_wer1.jpg

Leziem von z dediny a stretávam týpka. Tomu vôbec nie je do reči, aj keď cieľ máme evidentne rovnaký. Rozmýšľam prečo – či je taký unavený, alebo ma pokladá za vrahúňa, alebo sa so svojimi budúcimi obeťami nebaví. Ťažko povedať. Nakoniec ho nechávam vzadu a deriem sa so svojou čelovkou cez les. Zo zeme vystupujú pary. V slabom kuželi čelovky sa hmýri hmyz od nočných môr až po svetlušky ktoré na mňa blikajú svojimi zadočkami. Cesta je trochu popršaná. Bizarný úsek, jak z experimentálneho filmu. Proti mne idú kužele svetiel. Legendárne baterky May-Day. Zdravím sa s ujami, čo to už majú za sebou a teraz sa vracajú do Dobrej Vody. Cvoci. Ale potešia. V diaľke vidieť svetlá prvých domov v Brezovej. V mysli sa mi vynoria slová z pesničky, voľakedy z čias keď som nastúpil na gympel:

Rozkopaná cesta je, pokiaľ nohy stačia-kratšia.

Utrime si kropaje, pred nami je Veľká Mača

Viem, že cieľ je v dákej škole. Odhadujem, že to je v centre a šlapem tam. Mizerná Brezová je hrozne rozťahaná. Asi po 2 kilometroch dorazím na autobusák, kde sa týpci po otázke na strednú školu rozrehocú a hovoria, že pri benzínke, odkiaľ som vyšiel. Do ďábla. Šlapem nazad a na auto, čo ma predbieha a oslňuje blikám zúrivo čelovkou. Policajti. Hneď vypli svetlá. Stretávam sa s moravákom, čo som stretol nazačiatku. Nadáva, nevie, kde je cieľ. Nakoniec dorážame spolu do priemyslovky. Dostávam diplom a odchádzam do triedy na spanie. Strašný smrad. Väčšinu z okolospiacich spoznávam. Ľahám a zakrytý čínskou bundou spím...

 

- Ako obyčajne si vďaka môjmu mizernému písmu splietli meno a v análoch MKD som uvedený ako Hájek

- Rozčaptané boty sú super. Mal som len dva malé otlaky. Ak boh dá tak nabudúce budú sandále

-So staršími pánmi sa netreba zahrávať

- Nie je to až taká pálka jak si všetci myslia, keby som mal lepšiu kondičku tak do cieľa príjdem v pohode a kľude

- Vezmem si mp3 prehrávač, alebo lepšie - dákych známych s ktorými si zaspievam

- A obligátne: Dovidenia o rok!

dpl1.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prvé dni po pôrode ovplyvnia celý život, aj tak delíme matky od detí

V roku 2018 sa na Slovensku narodilo predčasne štyritisíc detí.


Už ste čítali?