Ako chémia zmenila náš život I: akcia čisté ruky (potaš a sóda)

Autor: Michal Májek | 21.10.2013 o 6:00 | (upravené 21.10.2013 o 9:33) Karma článku: 16,77 | Prečítané:  19804x

Ak by ste navštívili novoveké mesto polovice 18 storočia, prvá vec ktorú by ste si zrejme uvedomili bol príšerný puch. Mydlo bolo luxusným tovarom. Za pár rokov sa však všetko zmenilo a mydlo si mohol kúpiť skoro každý  - a to vďaka chémii. Ako sa to stalo? Aké boli prvé chemické „fabriky“ na Slovensku? A ako v ochrane životného prostredia predbehla naša Mária Terézia kráľovnú Viktóriu? A čo s tým mala potaš a sóda? Čítajte ďalej...

V stredoveku sa s hygienou nikto príliš nepáral. Hygieny chtiví poddaní si väčšinou mydlo vyrábali doma sami. Varením loja s popolom získali substanciu, ktorú používali pri praní tej trochy prádla, čo mali. Väčšina ľudí vlastnila len jedny šaty a s takýmito „panskými“ móresami sa nemali čas zapodievať. Ako vlastne tá ich výroba mydla fungovala? Tuk (ester glycerínu a mastných kyselín) zmydelňovali zásadou – potašou (uhličitanom draselným), ktorá sa nachádzala v tom popole. Technológia to bola v podstate rovnaká, aká sa dnes používa na výrobu jadrového mydla „s jelenem“ – výrobok však vyzeral o poznanie menej vábne.

 

Mydlo s jelenem. Slávny to výrobok Setuzy. Aj vaša babka ním prala!

Obr. 1: Mydlo s jelenem. Slávny to výrobok Setuzy. Aj vaša babka ním prala!

 

Najväčším konzumentom potaše boli však sklárne. Sklo síce je hlavne zložené z piesku (oxid kremičitý), ten má ale bod topenia vyše 1200 °C – a takú vysokú teplotu by veru v našej stredovekej sklárni získali asi ťažko. Preto pridávali k piesku potaš – čím sa znížil bod topenia skla na prijateľnú hodnotu. Slovensko bolo počas stredoveku významný producent skla – a potaše sa do skloviny pridávalo aj viac ako 10 %. Potrebná potaš sa vyrábala u nás – celá republika bola posiata malými „potašárňami“ (alebo flusárňami, draslárňami – ako sa tomu vtedy hovorilo). To boli prvé Slovenské „chemičky“.

Ako to fungovalo? Nomen omen. Presne tak ako napovedá meno potaš = Pott (hrniec) + Asche (popol). Popol, ktorý vznikol pálením dreva sa niekoľkokrát lúhoval vo vode. Výluhy sa potom v hrnci zahrievali aby sa odparila voda. Draslár musel ku koncu usilovne miešať palicou aby sa mu tá žbrnda neprilepila na steny hrnca. Ak sa nepodarilo, na konci ju musel aj vysekávať sekerou... Takýto surový produkt bol ale veľmi špinavý (boli v tom všelijaké organické zbytky – vrátane veveričkinho hovienka – pracovalo sa pod holým nebom). Preto nasledovala druhá fáza – kalcinácia. Surová potaš sa zahriala v peci na vysokú teplotu – takže organické nečistoty sa spálili na uhlie a zbytky vody sa odparili. Takto prečistená potaš putovala rovno do sklární. No povedzme si otvorene – výrobok nebol práve najčistejší. Pre obsah železa (z hrdzavého kotlíka) a mangánu horčíka (z chlorofylu – zo stromov, čo sa spálili na popol) v potaši bolo naše stredoveké sklo často sfarbené dozelena.

 

Tzv. lesné sklo sfarbené od nečistôt v potaši

Obr. 2: Tzv. lesné sklo sfarbené od nečistôt v potaši

 

Taká malá „chybička“ tejto technológie bola, že na 1 kg potaše bolo treba 1 – 2 tony dreva... Slovensko na stredo- až novo-veké pomery bolo dosť „spriemyselnené“, spotreba potaše – potažmo dreva – bola ohromná. Ak sa pozrieme o trochu na západ od nás, tak za prvé odlesnenie Krušnohoria bola zodpovedná práve výroba potaše. V Británii viedla neriadená výroba potaše, banská činnosť a lodníctvo k totálnemu odlesneniu (na konci vyrábali namiesto potaše sódu spopolňovaním morských chalúh). Našťastie naša osvietená panovníčka Mária Terézia pochopila cenu dreva ako strategickej suroviny a povedala: „Dosť“! V roku 1769 vydala prvý lesný zákon (v Slovenskom vydaní – pod názvom: Porádel Hor, aneb Lesuw Zachováni). Na výrobu potaše sa už smeli používať len odrezky z drevovýroby. Logický nedostatok popola riešili majitelia potašární zavedením prvého zberu „druhotných surovín“ u nás. Gazdinkám dávali pár grajciarov za nazbieraný popol z pecí. Nestačilo to však, a z potaše sa stal podpultový a pašovaný tovar.

Koncom 18 storočia bol nedostatok dreva (a smrad poddaných) už tak vážny, že Francúzsky kráľ Ľudovít XVI vypísal (nemalú) odmenu pre toho, kto vymyslí lacnú výrobu sódy (uhličitan sodný) z kuchynskej soli. Na radosť všetkých prania chtivých gazdiniek sa to podarilo Nicolasovi Leblancovi. Ten najprv varil soľ s kyselinou sírovou a produkt potom pražil s vápencom na uhlí. Výsledkom tohto špinavého procesu bola však čistá sóda – čistejšia a lacnejšia než dovtedy kto vyrobil. Ako to už v podobných prípadoch býva, Leblanc zo sľubovanej ceny neuvidel ani ň. Kráľ sa tak dlho vykrúcal, až nakoniec úplne stratil hlavu (pod gilotínou). Revolučná vláda asi fandila čistote (obzvlášť čistým rukám - a krv púšťa ťažko), preto nielenže znárodnila Leblancovu továreň, ale ešte k tomu zverejnila aj technologické detaily výroby. Čoskoro zaplavili Európu desiatky tisíc ton lacnej sódy a zostalo jej dosť nie len pre sklárne, ale aj pre výrobu mydla.

Robotníci v Leblancových továrňach boli vyberaní podľa pravidla „2xS“ (Silný + Sprostý) – práca to totiž nebola práve ľahká. Odpad z prvej fázy produkcie – chlórovodík (HCl) – navyše podstatne znižoval životnosť robotníkov. To v tejto fáze kapitalizmu ani tak nevadilo – odbory ešte neboli. Fabrikanti veselo púšťali HCl hore komínom. Posledný klinec tomu dali tým, že odpad z druhej fázy výroby – sulfid vápenatý (CaS) – vyvážali na polia okolo fabrík. Tam sa pomaly rozkladal na sírovodík (to je ten vajcový plyn z Piešťan)... Problémy na seba nenechali dlho čakať. Začali sa množiť sťažnosti a neskôr aj prvé žaloby na znečisťovanie životného prostredia. Tak v roku 1863 vznikol prvý ekologický zákon o emisiách do ovzdušia – Alkali Act – ktorý zakazoval vypúšťať chlorovodík len tak voľne do luftu. Ale kam s ním, aby to veľa nestálo? Riešenie prišlo skoro samo – odpadové plyny začali skrápať vodou – a šup s tým do potoka. Síce tak skapali všetky ryby v potoku – ale zákonu bolo učinené zadosť.

Je jasné, že ľudia hľadali lepšiu technológiu – tak aby mydlo zostalo lacné, ale zároveň ryby (a robotníci) zostali nažive. V druhej polke 19. storočia s ňou prišiel Ernest Solvay. Vychádzala tiež z kuchynskej soli, ale používal sa v nej amoniak a lacný vápenec. Veľké plus bolo, že drahý (a jedovatý) amoniak sa po použití recykloval a nevznikal tak odpad ako u Leblanca. Solvay zarobil veľké peniaze, ktoré využil na podporu vedy – založil najväčšiu svetovú vedeckú konferenciu (dá sa povedať že na prvej Solvayovej konferencii v roku 1911 sa začala história kvantovej fyziky). Zatiaľčo u nás sa (našťastie) s Leblancovou výrobou len experimentovalo, Solvayova technológia sa začala používať na výrobu sódy v Ústí nad Labem. A z tejto sódy sa začalo vyrábať slávne mydlo „s jelenem“...

 

Solyova konferencia 1911. Ten fesak napravo je Einstein, dole pod nim zadumana Maria Curie. Poznate aj ostatnych?

Obr. 3: Solvayova konferencia 1911. Ten fešák napravo je Einstein, dole pod ním zadumaná Mária Curie. Poznáte aj ostatných?

 

Tak sa končí akcia „čisté ruky“ – vďaka ktorej je dnes mydlo dostupné každému. Po tom, čo si obyčajní ľudia mohli po znojnej práci na poli vyprať svoju ľanovú fertuchu, chytili ešte viac panských móresov. Začali pokukovať po niečom fešnejšom na seba, aby sa zapáčili Janovi (Anči) – najlepšie niečom farebnom, tak ako sa oblieka pani veľkomožná... O tom ako to dopadlo – a akú úlohu tam hrala chémia – nabudúce...

 


Zdroje obrázkov:

http://mumteaching.files.wordpress.com/2009/12/jelen.jpg

http://www.lesnisklo.cz/eshop/18_riman-kulaty194.jpg

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/ca/1911_Solvay_conference.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?