reklama

Ideme na výlet - Trnavská Stovka

Trnavská stovka. -100km hrebeňom Malých Karpát za 24 hodín... takto Trnavská trinástka – chlastanie piva v trinástich Trnavských pajzloch, tak to hej, ale kto kedy počul o Stovke... ale dakto predsa...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)


Neviem, akým riadením osudu sa to stalo, ale do našej rodinysa kedysi dostal jeden z prvých výtlačkov slávnej Bajovej knižky Smiech nalane (s podtitulkom: len pre vnútornú potrebu JAMES-u). Nikto z našejrodiny síce nebol horolezec, ale otec mal za spolužiaka tuším niekohoz Bajovej rodiny, alebo tak voľáko to muselo byť. Keď som mal asi 5 rokov,toto bola jedna z prvých knižiek čo som si prečítal. A boli tam tiesuper karikatúry, čo Bajo kreslil o živote horolezca, no na ušúľanie.Jeden z obrázkov, čo mi odvtedy vŕtal v hlave bol jeho návrh na diplomz podujatia – Trnavská Stovka – 100km po hrebeni Malých Karpát za 24hodín. Vtedy som to pokladal za ďalšiu „Bajovinu“, veď kto by prešiel 100 kmpeši ? Prejsť takú vzdialenosť aj v našej rodinnej „embéčke“ pre mňa vtedyznamenalo nekonečne dlhú cestu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

No za pár rôčkov som sa dozvedel že to nie je žiaden frk,ale skutočné podujatie. Aj keď nie som zrovna nejaký preborník z oblastišportu, turistika sa mi vždy páčila. A tak po jednom dlhšom, asi 40kilometrovom výlete do Modry som si povedal – vzal to čert, keď som prešieltých 40 tak prejdem aj tých 100 - aj keby ma malo roztrhnúť! Konečne si dokážemže som nie až taký nadraka športovec. Ale na prvý rok po tomto rozhodnutí bolakonštelácia hviezd tak zlá, že som vôbec nebol v krajne, takže to padlo.No na druhý rok som to už vzal vážne – nastavím si skúšky na skoršie termínya dojdem do Bratislavy včas. Nič však nie je jednoduché – skúškuz fyzikály som robil dva dni pred termínom stovky a ďalší deň somcestoval. V autobuse ma ešte stále strašil Caratheodoryho princípa podobné lahôdky, na prípravu na stovku jednoducho nebol čas.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na ďalší deň som bol v Bratislave skonfrontovanýs faktami – do jediných tenisiek mi tečie, hlásia dážď a vďakanedostatku času je aj moja kondička naprd. No postavil som sa tomus hrdosťou . Topánky som zospodu výdatne naepoxydoval a zvnútravypolstroval hrubým igelitom. Celé dielko som „zafixoval“ kobercovou páskou,o ktorej sa vie, že je pri opravovaní lepšia ako Chuck Norris – priamvšemocná. Na doktora Iľka v rozhlase som tiež len urobil dlhý nos, lebo najednej prednáške z inžinierstva som bol presvedčený o tom, žepredpovede počasia majú sprincípu kvalitu porovnateľnú s horoskopomv magazíne Metro. No a moja kondička – čo už s ňou. Veci dáko užlen dopadnú. Pripravil som si veci, dal budík na 4:30 a šiel spať, nak somaspoň ráno dobre naladený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prekvapivo som sa zobudil neveľmi dobre naladený – ale onoto je asi o pol piatej celkom bežné, lebo aj spolucestujúciz tridsaťdvojky a dokonca aj ujo šofér nasadili výraz hodný predavačkyv mäsiarstve. Na hlavnej stanici som našiel inkriminovanú krčmu, kde bolštart a vyplnil dáke lajstrá. Vysolil som 20.- (Zajacovku) začo som boltentokrát obdarený kartou so štartovým číslom namiesto donedávna bežnéhoreceptu do lekárne. Bol som nepríjemne prekvapený pár indivíduami, ktoré natúto bohumilú akciu prišli v maskáčoch a bagandžách. Netreba anihádať – mali aj vyholené hlavy – ja som sa radšej zdekoval kúsok ďalej. Okolobola kopa ľudí, čo nevedeli kam z konopí, lebo boli asi zelenáči ako ja,ale po chvíli hmýrenia som našiel skupinku starších pánov, čo zrejme poznalismer, lebo sa vydali neomylne okolo Jaskového radu a hurá hore. Horda ľudídupotala po ulici, ktorá strmo stúpala na Kamzík. Po chvíli sme predbiehalikočík, v ktorom dieťa veselo držalo svoje štartové číslo. Starší pániveselo trkotali medzi sebou. Po chvíli som však začul čosi ako:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„...nó keď si na tejpúšti, a držíš sa vpravo, Kilimandžáro neminieš ... Ja som tam bol predtými XX rokmi a mali sme XY nosičov, bolo to tak akurát...“

Skrslo sa vo mnenepríjemne podozrenie, a radšej som zahol po značke, zatiaľčo tátoskupinka si to rezala im dobre známymi skratkami. Hore na Kamzíku sa človekmohol konečne rozhliadnuť – odtiaľto až po Pezinskú Babu som mal trasuprechodenú. Pri východe na jednu z blízkych lúk som nostalgicky zaspomínalna akcie typu víno-ženy-spev („dozvuky“), ktoré sa tu konali počas mojich rokovna GAMČI . A šlo sa ďalej.

Obrázok blogu

Rozveselil ma obrázok potiacich saholohlavých-priateľov-kanád, ktorí funeli pod svojimi nafutrovanými ruksakmi.Jeden z nich sa so strápenou tvárou opieral o plôtik a vyzúvalsi bagandžu, vyberajúc strápenú nohu. No veru neviem, jak ďaleko títo„národniari“ došli. Moje boty zatiaľ prežili úspešne aj krstz vyvieračiek, čo sa drali na povrch cez asfalt na ceste. Dobehol somakúsi partičku, čo usilovne napredovala s paličkami na chodenie. Pripojilsom sa k ich rozhovoru o energetických nápojoch. Špeciálne na tútotúru som si totiž prvý raz v živote kúpil takýto skvelý výrobok. V našejdelvíte mali široký výber – opustil som tradičné tituly: Red Bull – možno dávakrídla, ale ja sa strepať toho dňa nepotrebujem, IzoStár mi znel moc ošúchanea o Erektuse pomlčím... Zostali dva nápoje – s morbídnouradosťou som si všimol tituly – Kamikadze a Hazard. Človeče, kto robímarketing takýmto zázrakom, lepšie meno ozaj nemohli vymyslieť. Keďže to krásne zodpovedalo tomu čo idemurobiť a navyše cena bola extra nízka – kúpil som si Hazard a pomyslelsom si, že čo by mi asi povedal prof. Kodíček na tento výber (Jak můžete pít takový svinstvo, to bych vám mělsebrat tu zkoušku z biochemie II, vždyť jste se nic nenaučil. Měljste sikoupit pívo 12-tku, to mě vzpruží vždycky...)

Chlapík čo mal záujem o enegro nápoje bol voľáky moravák,ktorý na podobné atrakcie na Morave chodil častejšie. Fajne sme si pokecali očeskej kinematografii a prišla prvá zastávka pri Bielom Kríži. Tu odpadla časťtiežturistov, ktorí sa nechali zlákať nápojovým lístkom v podnikus poetickým názvom včelín. Ja som si to veru odpustil, využil intimitukríčkov za smetiakom a pokračoval ďalej. Na cestu sa šírila známa vôňaa spoza ohrady na nás mrkli divé svine, ktoré boli výdatne zásobenépomyjami. Ani prasa u strýka sa tak dobre nemalo, jak tieto tu. Po párchvíľach som dorazil na sedlo Tri Kamenné Kopce. Stále bolo pod mrakom, alezačalo byť teplejšie, tak som výraznejšie upil z mitickej, čo som siniesol. Vyvážený pomer Ca ku Mg. To by prof. Kodíček zaplesal. Na tejtozastávke všeci znalci pochodu inzerovali koláčiky a palacinky, prípadne inúlahôdku, no tentokrát smola. Ani pečiatku nám nedali, na mieste závoryvojenského priestoru nestála žiadna milá tetuška. Na úzkej ceste ma namiestotoho skoro zašli cyklisti, ktorí sa ešte tvárili urazene keď som na nichzazeral. Zo srdca som im želal, aby namiesto tých desaťtisícových bicyklov šlina mojej favoritke ktorá slabo nebrzdí, a nefunguje jej zvonek. NaPezinskej Babe bolo všetko pozatvárané a tak som sa obslúžilz vlastných zásob Horalkou, ktorú som zajedol várovou čokoládou Figaro –ultimátna energetická bomba.

Za Babou začal byť terén zaujímavejší – ľudia sa plazilihore po svahoch, čo lemovali stúpanie na Čermák. Začal som už cítiť nohy, taksom sa posadil na zadnicu a pozoroval kontrolu. Kontrolór tu bol nejakýchlapík oblečený ako dáky nóbl bajker a znudene sedel nad papierami. Našťastiesom vedel, že sa treba informovať na obchádzku Taricovich skál, takpoinformovaný a oddýchnutý som sa vydal ďalej. Do bývalej mitickej somnapustil pramenitú vodu. Zaujímavé bolo že podaktorí na ono oddialené miestošli aj za účelom presne opačným = voduvypustiť. Nuž čo. Ako sa vraví - moč dezinfikuje. Dal som na radu inýchturistov a aj prof. Kodíčka a nepil čistú vodu. Namiesto toho som dnunasypal podozrivý žltý sáčok, čo som kúpil ešte pred iným výletom za 1,5 Kč.Syntheto-Citrón, hmm... Po nasypaní do fľaše to vôbec nešumelo, čo vo mne ešteviac utvrdilo pochybnosti. Neopakovateľný chuťový zážitok.

Taricove skaly sa obchádzali cez oboru – preliezol sa plottam a zas nazad. Ževraj súkromný majetok, ale majiteľ o tom vie. Noneviem, posledný raz čo som bol na túre pri Bezovci pretínal červenú značkuniekoľkokrát plot nabitý elektrickým prúdom, tak to tak hádam nedopadne aj tu. Stretávamnejakých chalanov ktorí sú tiež z dlhých dielov, ba sú ešte mladší ako ja.Po ráznom klesaní sa ocitám v Sološnickej doline, široko ďaleko nikoho. Cítimtrochu obavy – o stúpaní na Vápennú som počul všeliaké horory. Šlapem horea potím sa jak prasa, lebo na potvoru zrovna slniečko vyliezlo. Nalievamsa tou žltou žbrndou. Hučí mi v ušiach a každých 10 minút si musímsadnúť. Proste si užívam tú ľahkú aeróbnu aktivitu, čo mi tak moja srdciarkaodporúčala. Dobre, že už neberiem tú jej divotvornú medicínku, bo to by so mnourovno šľahlo o zem. Konečne hore. Roštún/Vápenná má grád. Fúka fajný vetríkľudia posedávajú a trkocú, proste idyla. Zošrotujem rohlíčkyso salámom a syrom, čo som si ako správny Slovák pripravil na cestu. Vytrepemsa na rozhľadňu a vidím ako sa z každej strany blíži čierňava, to akona nás dr. Iľko škerí zuby a ja začínam veriť horoskopoma predpovediam počasia. Ľudia okolo vyťahujú svoje príhodyz predchádzajúcich stoviek. Vždy zmokli ako myši. Aké povzbudivé.

Pridávam sa k partii starších pánov, čo som predtýmešte nevidel, čo medzi sebou mali jedného chalana asi v mojom veku. Dolelezieme po šmykľavých šutroch a čochvíľa sa niekto šmykne a vletí dopŕhľavy. Vládne veselá atmosféra a schádzame k ďalšej kontrole. Tunás núkajú pivom Kelt z plastikáča, chlapi sobě, či čo. Nie som zrovna pivár, ale toto namňa pôsobí ako životabudič. Všetci okolo sa poznajú s kontrolou, bavia sao tom, jak tá stovka upadá, že staršie ročníky už nechodia a mladí súnadraka. No čo. Pivo ma poháňa jak keby’s natankoval Zhell-Ví power dressing (100 oktánov) do embéčky.Frčime čoraz rýchlejšie a míňame Amon. Ujovia tvrdia, že do Bukovejprídeme pred šiestou. No to už hej, s tým som ani nerátal. Pri Monreposestoja nabúchané SUV-čka (súkromný uličný valec) a podľa stavu okolnejprírody sa tu aj hojne preháňajú, plné poctivých štátnych zamestnancov,s bumažkou na valcovanie stromov v IV stupni ochrany samozrejme.Ujovia sa rozrečnia o tom kto kde čo kúpil a za aké peniaze. Výdatnev tých príbehoch figuruje Ukrajinská mafia. No nazdar.

Zrýchľujeme pomaly na rýchlosť svetla a mne pomalyzačína vyprchávať tá pivná eufória. Aj ten chalan čo ide s nami sa netvárinajlepšie. Zrazu začína asfaltka pred Bukovou. Svištíme po nej akoby to boladiaľnica a ja si prestávam cítiť nohy. Nevnímam už ani ďalší komplotmafie, ako získať chatu XY, a môj mentálny mp3 prehrávač sa zasekol najedinej pesničke. Zatínam zuby a držím krok. V hlave stále počujempochod Sandinistov...

Hermano dame tu mano y juntos marchemos ya

hacia el sol de la victoria, trayectoria de la libertad...

Z revolučného rozpoloženia ma vytrháva až prenikavávôňa kravína. Buková je vôbec taká plná cudzokrajných pachov – keď človek prídetakto moc znavený do krčmy nevie kam hlavu otočiť – od baru sa šíri guláš,miestni dnuká fajčia ako by nemalo prísť zajtra, starý pes zapácha pod nohami,a sprava sa šíri charakteristická aróma, čo vo východnej Európesignalizuje „Pánov“. Objednávam si pivo a držkovú, ktoré na seba okamžitetakmer vylejem, lebo môj stôl mal uvoľnenú dosku. Pivo je „noname“a polievka studená spolu tušim za 60.- Ale v tej chvíli to na mňapôsobí ako božská mana. Ujovia hovoria čosi o tom, že do Dobrej vodydojdeme ešte za svetla. Ja len s úsmevom prikyvujem a myslím sisvoje. Zato ten chalan vyzerá hodne zničene, ale keď sa zdvihnú nasleduje ich preč.Ja prehodím, že si potrebujem ešte doplniť vodu, a nechávam ich získaťriaden náskok. Skutočne čapujem vodu z kohútika na „Pánoch“a pridávam pre šťastie syntho-pomaranč.

Kĺby ma bolia jak čert – Komplot starších pánov na mnenechal následky. Hovorím si, že odteraz pokračujem svojim tempom aj keby krúpypadali. Doháňam dvoch vysokoškolákov z matfyzu, ktorí vyzerajú ešte horšie akoja. Hovoria, že odomňa aspoň naberú druhý dych. Ja som zas spokojný, že to ďalejpoznajú, lebo na tejto akcii už raz boli, no došli len do Dobrej Vody. Pochvílisa dozvedám, že jeden z nich robí správcu výpočtovej techniky na súťaži TMF, čo ma na strednej stála hodne nervov (anielen vlastných). Tak pokračujeme v bratskej atmosfére. Prichádzamek železnici a stmieva sa. Vyťahujem svoju čelovku od číňana (aleboako sa v Čechách hovorí – od ťongů). Nevidno s ňou ani na vlastný nos, made in china, made intajvan, čo to o velkej sile prezdadime aj vam... Našťastie moji kolegoviamajú čosik silnejšieho, lebo zachvíľu zliezame do lesíka pri železnici. Značiekskoro niet a čochvíľa mizne aj cesta. Damned, do ďábla. Čo fčul,teoreticky vieme, že treba preliezť železnicu, a pokračovať pri ceste doJablonice, ale ako? Krbáľame sa dolu na koľaje cez násyp z bodľačia. Pripomínami to môj zážitok s s-bahnom o ktorom sa tu radšej viac nezmienim.Šlapeme po koľajách a dúfame, že nájdeme niekde značku. Figu. Uhýbame sadvom osobákom Trnava-Kúty, ktoré na nás veselo trúbia a hrčia okolostovkou. Keď ideme cez mostík kde nejde uhnúť napadajú ma všeliake čierne veci.Nakoniec zbadáme cestný viadukt s cestou do Jablonice. Vyliezame naňa okamžite nachádzame značku, tú mrchu. Na ďalšej kontrole v Rakovejnás núkajú teplým čajom. Sadám si, aj keď ma od toho všetci odhovárajú. Ževrajsa nerozhýbem. Prd. Ja viem, čo mojim kĺbom svedčí najviac, nie?

Z Rakovej ideme lesom unavení a zničení. Každúchvíľu zastavujeme a narovnávame si kĺby. Kde si, moja mitickás horčikom? Mizerná biochémia II – keby som aspoň nevedel čo sa mis tymi nohami deje, ale je to viem doďábla! Ani tona horčíka by nepomohla– jak by poznamenal prof. Kodíček. Ale ani svätená voda, ako by dodala mojaex-slovenčinárka z gympla. Nikoho nestretávame. Nie je nám moc do reči.Hrknem do seba ten ataralgin čo mám vo vačku. Ani to nepomôže. Ale ja viem čo by pomohlo - dáky tramala zapiť rumom. Nemôžem mať všetko. Je tma ako v rohu a čelovkyblýskajú po značkách. Lezieme na Mihalinovú. Ževraj už len kúsok. Keď jepopršané musí to tu byť riaden marast. Šmýkame sa hore po ceste. Kóta.A zas dole. Z lúky už na nás žmurkajú svetlá Dobrej Vody, tohočarovného miesta, kde na jednu moju známu vytasili za rušenie nočného kľuduvidly. Je nám hneď veselšie. Mierime rovno do krčmy pod kostolom. Od kontrolyfasujeme pečiatky a moji spolubojovníci vravia, že ďalej to už nepôjde. Jamám tiež pochyby. Dávame si vystaviť diplomy. Oni si hneď objednávajú čaje, aleja ani nie som smädný, ani mi nie je zima. Len ma bolí. Celý človek. Zachvíľuniekto prinesie rum. Ja som v pokušení, ale dať si rum na ataralgin? Mojedobré ja mi hovorí – vieš čo to s tebou spraví... Moje zlé ja kontruje –no veď práve! Nakoniec odolávam. Moji noví známi volajú voz, aby išli. Aledomov a nie na internát do Bratrislavy. Fok. Posedávam na lavičke a lepímsi nohy leukoplastom. Napohľad vyzerajú prekvapivo dobre. Dorazil ten bajkerz Čermáka, všetci kontrolóri sa s ním vytrvalo nalievajú. Zachvíľu jetak veselo, že to ide riešiť krčmárka. Ja som sa rozhodol, že ten ataralginzabral a že predsalen to nevzdám. Dávam si poradiť od opitej kontroly – támi radí cestu cez cintorín a horu. Keďže tú cestu poznám, organizovali smena nej nočnú hru na jednom sústredení keď som robil vedúceho, nehodlám satam vydať, chcem ísť tou, kde sa nedá stratiť – asfaltovou. Nakoniec mi radíjeden ujo dnu v krčme. Je to niečo ako: „Nó, drž sa vľavo a odboč lenna poslednej odbočke“ ... hmm, fakt sa nedá zablúdiť.

Obrázok blogu

Leziem von z dediny a stretávam týpka. Tomu vôbecnie je do reči, aj keď cieľ máme evidentne rovnaký. Rozmýšľam prečo – či je takýunavený, alebo ma pokladá za vrahúňa, alebo sa so svojimi budúcimi obeťaminebaví. Ťažko povedať. Nakoniec ho nechávam vzadu a deriem sa so svojoučelovkou cez les. Zo zeme vystupujú pary. V slabom kuželi čelovky sa hmýrihmyz od nočných môr až po svetlušky ktoré na mňa blikajú svojimi zadočkami. Cestaje trochu popršaná. Bizarný úsek, jak z experimentálneho filmu. Proti mneidú kužele svetiel. Legendárne baterky May-Day. Zdravím sa s ujami, čo touž majú za sebou a teraz sa vracajú do Dobrej Vody. Cvoci. Ale potešia. V diaľkevidieť svetlá prvých domov v Brezovej. V mysli sa mi vynoria slováz pesničky, voľakedy z čias keď som nastúpil na gympel:

Rozkopaná cesta je, pokiaľ nohy stačia-kratšia.

Utrime si kropaje, pred nami je Veľká Mača

Viem, že cieľ je v dákej škole. Odhadujem, že to jev centre a šlapem tam. Mizerná Brezová je hrozne rozťahaná. Asi po 2kilometroch dorazím na autobusák, kde sa týpci po otázke na strednú školurozrehocú a hovoria, že pri benzínke, odkiaľ som vyšiel. Do ďábla. Šlapemnazad a na auto, čo ma predbieha a oslňuje blikám zúrivo čelovkou.Policajti. Hneď vypli svetlá. Stretávam sa s moravákom, čo som stretolnazačiatku. Nadáva, nevie, kde je cieľ. Nakoniec dorážame spolu dopriemyslovky. Dostávam diplom a odchádzam do triedy na spanie. Strašnýsmrad. Väčšinu z okolospiacich spoznávam. Ľahám a zakrytý čínskoubundou spím...

- Ako obyčajne si vďaka môjmu mizernému písmu splietli menoa v análoch MKD som uvedený ako Hájek

- Rozčaptané boty sú super. Mal som len dva malé otlaky. Akboh dá tak nabudúce budú sandále

-So staršími pánmi sa netreba zahrávať

- Nie je to až taká pálka jak si všetci myslia, keby som mallepšiu kondičku tak do cieľa príjdem v pohode a kľude

- Vezmem si mp3 prehrávač, alebo lepšie - dákych známych s ktorými si zaspievam

- A obligátne: Dovidenia o rok!

Obrázok blogu
Michal Májek

Michal Májek

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  39x

Chemik... toho času späť zo zahraničia na Prif UK: https://www.orgsynlab.com Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu